Veriť, že dieťa odolá predátorovi, je ako spoliehať sa, že zajko premôže vlka

Rozhovor redaktora internetového denníka Postoj Lukáša Kekeláka s detskou psychiatričkou Zuzanou Matzovou o tom, ako deti prežívajú sociálnu izoláciu a čomu v nej čelia.

V rozhovore pre denník Postoj hovorí, čomu sú dnes deti v karanténe vystavené, ako zabrániť, aby počas pandémie neprepadli nástrahám internetu, ako zakročiť proti nude. Venuje sa aj fenoménu sexuálneho zneužívania detí cez internet a približuje, čo deťom prežívajúcim strach a úzkosť pomáha najviac.

Zuzana Matzová je detská psychiatrička, psychoterapeutka a vysokoškolská učiteľka. Pracuje na klinike detskej psychiatrie Národného ústavu detských chorôb v Bratislave. V rámci psychoterapie sa venuje logoterapii a existenciálnej analýze. Okrem toho je tiež predsedníčkou sekcie detskej a dorastovej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti.

Čomu dnes čelia deti, ktoré sú už niekoľko týždňov uzavreté doma?

Väčšina detí čelí nude a nedostatku podnetov. Majú rozhodený spánkový režim a v rodinách, ktoré nemajú záhradu, je často aj výrazne zredukovaný fyzický pohyb. Tieto fenomény sa prejavujú nervozitou a podráždenosťou a aj „ponorkovou chorobou“. Tá vzniká pri ustavičnom vzájomnom reagovaní členov domácnosti na seba. Stupňuje sa v domácnostiach s väčším počtom členov alebo v menšom priestore. Prejavuje sa zvýšeným podráždením a hnevom.

Deti sa trápia aj obmedzením sociálnych kontaktov. Menšie deti si nevedia nahradiť kontakt s kamarátmi telefonovaním, sú totiž oveľa viac orientované na prítomnosť. Mladším aj starším deťom chýbajú spoločné zážitky, spoločný program. A skutočne ťažké to majú jedináčikovia.

V čom sa ukrýva nebezpečenstvo nudy?

Nuda a redukované možnosti vedú k tomu, že deti trávia veľké množstvo času hraním počítačových, mobilových hier či s playstation a aktivitami na internete. Tie so sebou nesú všetky potenciálne riziká virtuálneho sveta, ako je rozvoj závislosti, kyberšikana, vystavenie nevhodnému obsahu, ako násilie, rizikové správanie či sexuálne obsahy.

Veľmi nebezpečné sú možné kontakty so sexuálnymi predátormi, ktorí pod falošnými profilmi vyhľadávajú a oslovujú deti v online hrách či na chatoch a následne ich rozličným spôsobom obťažujú, manipulujú a vydierajú.

Zo sexuálneho zneužívania detí cez internet sa stal výrazný fenomén. Prečo ho mnohí rodičia dodnes prehliadajú?

Rodičia majú falošný pocit bezpečia, lebo majú dieťa doma v detskej izbe. Vo svojom okolí počujú, že aj iné deti trávia veľa času na internete a robia tam podobné aktivity ako ich dcéra či syn, napríklad online hry.

Vývoj hier však ide rýchlo dopredu, väčšina rodičov tie nové hry a to, ako fungujú, v skutočnosti nepozná. Deti navyše hry aj iné aktivity na internete rýchlo obmieňajú, rodičia to nestíhajú ani sledovať a zamyslieť sa nad tým. Myslím si tiež, že rodičia vôbec nepredpokladajú, aký prefíkaný a neodbytný môže byť predátor. Nepripúšťajú si ani to, že ich je na internete naozaj veľa, len sú tam lepšie skrytí. Predpokladať, že stratégiu predátora dieťa zvládne, je ako spoliehať sa na to, že si zajko poradí s vlkom.

Mnoho detí zostalo doma samých, pretože rodičia musia pracovať. Ako majú rodičia v takom prípade kontrolovať, aby ich deti nevenovali všetok svoj čas surfovaniu po internete?

Na obmedzenia a kontrolu konkrétnych stránok alebo času stráveného na internete existuje softvér, tzv. rodičovské zámky. Ich vývoju sa venujú viaceré firmy, stačí sa spýtať svojho prevádzkovateľa internetu, dodávateľa antivírového programu alebo u mobilného operátora.

Aj pri zámkoch však dokážu deti nájsť množstvo spôsobov, ako ich obísť. Nemali by skôr rodičia deťom otvorene povedať, aké hrozby okrem množstva výhod internet v sebe ukrýva, namiesto toho, aby im bez vysvetlenia prístup k niektorým stránkam uzamkli?

Súhlasím s vami, že o rizikách internetu sa treba s deťmi opakovane rozprávať. Zaobchádzaniu s internetom ich chceme učiť, lebo postupne, ako budú rásť, budú mať aj túto kompetenciu viac a viac v rukách ony. Ak dieťa pri nastavovaní limitov porozumie, o čo rodičovi ide, vyhnú sa vzájomnému konfliktu a dieťa to bude ochotnejšie akceptovať. Postupne sa tak bude učiť si napríklad čas na internete sledovať samostatne.

Ak dieťa doposiaľ limity nemalo a trávi na internete veľa času, dá sa očakávať že nastavované hranice bude veľmi intenzívne prežívať. Rodičom v týchto situáciách prajem hlavne trpezlivosť, láskavosť, ale pevnosť. Adolescenti si už postupne preberajú zodpovednosť za seba, preto by u nich časové limity dané rodičmi mali prichádzať len v prípade, že si ani po opakovaných vzájomných rozhovoroch nezvládli čas strávený napríklad hrou na internete strážiť sami a rodičia majú obavu o ich duševné zdravie.

Ako by mali rodičia poučiť deti o virtuálnom svete a jeho nebezpečenstve?

Pravidlá zaobchádzania s virtuálnym svetom prirovnám deťom k pravidlám o jedení sladkostí. Ani čokoládu nejeme v neobmedzenom množstve, v akomkoľvek čase a kdekoľvek. Rovnako ako si nenosíme čokoládu do postele, nemali by sme si tam nosiť ani mobil. Dezert jeme až po hlavnom jedle, čiže najskôr povinnosti, potom zábava, inak to s tými povinnosťami zväčša dobre nedopadne. Čokoládu nejeme ani počas vyučovania, divadelného predstavenia, kedykoľvek potrebujeme obe ruky voľné. Rovnako je to s internetom.

Existuje niečo ako zdravá miera času, ktorý môžu deti internetu denne venovať?

Zložitá otázka a ťažká odpoveď, pretože sa to líši od veku dieťaťa aj od aktivity, ktorú tam dieťa robí. Je veľký rozdiel, ak pomocou internetu pracuje a vzdeláva sa, ako keď je len pasívne prijímajúce a pozerá videá. Alebo hrá online hru, ktorú intenzívne emočne prežíva.

Požičala by som si opäť to prirovnanie k sladkostiam. Aj cukrár môže robiť veľa hodín so sladkosťami a nemusí byť od nich závislý – s internetom sa dá robiť veľa hodín a nemusí to byť pre duševné zdravie problém. Ale hry na internete by ani u tých starších detí nemali prekračovať dve hodiny za deň.

Môže tento čas sociálnej izolácie a nechodenie do školy zanechať na psychickom vývoji detí nejaké následky?

To zatiaľ ťažko predvídať. Záleží na tom, ako dlho to bude trvať, čo všetko nás ako spoločnosť ešte čaká a ako tomu budeme čeliť. Ale nadmerný a nekontrolovaný čas na internete si pravdepodobne vyberie svoju daň. Obávam sa, že nám narastie počet detí závislých od hier a od internetu, rovnako stúpne počet detí, ktorým nevhodný obsah výrazne naruší ich psychický vývin. Môže sa zvýšiť u detí sebapoškodzujúce správanie alebo agresivita voči druhým. Mám obavu o deti, ktoré zažijú cez internet traumu, akou je sexuálne obťažovanie, vyhrážanie a vydieranie. Mnohé z nich sa boja rodičom o týchto svojich trápeniach povedať, nezriedka sa im začnú objavovať samovražedné myšlienky.

Online grooming je veľká téma. Ako vytrhnúť dieťa spod manipulácie sexuálneho predátora? Existuje nejaký návod pre rodičov, ako deťom v prípade tohto problému účinne pomôcť?

Asi najdôležitejšie je, aby sa rodičia nedívali na dieťa ako na vinníka, ale ako na obeť. Stáva sa nám totiž, že keď dieťa konečne neberie odvahu a rodičom sa prizná, ten ho potrestá, že porušilo pravidlo alebo že nebolo dostatočne opatrné. Ťažko sa dá opísať stres a trauma, akú zažíva dieťa v pazúroch takéhoto predátora. Okrem hrozných vecí, ktoré mu hovorí a ku ktorým ho donúti, sa mu vyhráža, že ak ho prezradí alebo neposlúchne, ublíži jemu alebo jeho blízkym.

Rodič, ktorý sa dozvie, že jeho dieťa je obeť takéhoto predátora, by to mal čo najrýchlejšie riešiť s políciou, aby takto chránil svoje dieťa a aj iné deti, ktoré by mohli byť jeho ďalšie obete. Dieťa by som určite odporučila dať vyšetriť detskému psychiatrovi, ktorý by rodine poradil ako ďalej.

Ako môžu rodičia týmto nežiaducim účinkom internetu predísť?

Čo sa týka internetu, odporúčam dať deťom limity a dohodnúť si pravidlá na hry na počítači, mobile a iných médiách. Rodičia by mali mať prehľad, akým aktivitám sa deti na internete venujú. Menšie deti by nemali byť pri aktivitách na internete zavreté vo svojich izbách, ale byť na počítači v spoločnom priestore. Radšej nech sú so slúchadlami na ušiach ako bez dohľadu. A určite odporúčam aj rodičovský zámok na nevhodné stránky. Tie totiž môžu vybehnúť dieťaťu formou reklamy aj bez toho, aby ich cielene vyhľadávalo. Dôležité je aj to, aby boli rodičia deťom príkladom, aj v tom, koľko času trávia na internete.

Určite ste sa stretli v tomto období u svojich pacientov aj s úzkosťou a strachom či závislosťami. Čo im odporúčate?

Proti úzkosti pomáha deťom láskavá starostlivosť, opora a povzbudenie zo strany rodičov, iných príbuzných či učiteľov. Pomáha aj pokojný rozhovor s deťmi o ich pocitoch a strachoch, poukazovanie na dobré správy a redukovanie záplavy správ plných napätia z rozhlasu či televízie.

Voči bezmocnosti pomáha spoluúčasť v boji proti pandémii či posilňovania dobra v spoločnosti v akejkoľvek podobe. Silným liekom voči strachu je humor a pozitívne príbehy.

Pri samovražedných pokusoch mladistvých hrá často svoju rolu depresia. Ako jej predchádzať v tomto náročnom období?

U detí a adolescentov sú samovražedné pokusy často reakciou na aktuálnu situáciu. Veľmi zle prežívajú poníženie a zahanbenie najmä v skupine svojich rovesníkov alebo zo strany rodiny. Výčitky niekedy prežívajú ako stratu vzťahu a ako pocit, že nie sú ľúbení, že nemajú žiadnu cenu a žiadnu budúcnosť.

V aktuálnej napätej atmosfére treba byť obzvlášť opatrný. Odporúčam nepodceňovať ani nedostatok spánku a snažiť sa zachovať základný režim dňa. Už u bábätiek vidno, aké sú mrzuté, keď sú zle vyspaté. Aj v staršom veku toto pravidlo platí, len ho trochu menej spájame s nedostatkom kvalitného spánku a denného režimu.

Pri depresívnom prežívaní je však veľmi rizikový pocit osamelosti. Ak sa vám zdá vaše dieťa alebo adolescent osamelý, zaujímajte sa oňho a neodháňajte ho od seba. Podporte ho v aspoň virtuálnom kontakte s kamarátmi a širšou rodinou. Dôležité je ďalej žiť naše hodnoty, aj keď v limitovanej alebo obmenenej forme (online krúžky, divadlo, koncerty, bohoslužby…).

Čo s nudou, o ktorej hovoríte ako o spúšťači viacerých problémov?

Proti nude, ale aj na rozvoj sebavedomia sú pre deti dôležité nové podnety, aktivity, ktoré dieťa zaujmú. Niekedy stačí učiť ich to, čo robili aj naši predkovia – variť a piecť, starať sa o domácnosť, niečo zmajstrovať, naučiť sa ručné práce: vyšívať, štrikovať či šiť na stroji (šitie rúšok bolo na to výbornou príležitosťou).

Pre chlapcov zase vyrezávať, robiť si bunkre, hľadať spôsob, ako sa dá doma športovať. Čítať knižky, hrať spoločenské hry, pozerať si rodinné albumy, venovať sa hudbe, rastlinám či zvieratkám. Pomáha postarať sa o svoje telo, hygienu, účes, aby sa cítili pekne aj v karanténe.

V súvislosti s pandémiou koronavírusu sa hovorí aj o vzostupe domáceho násilia, ktorého obeťami sú aj deti. Ako im pomôcť v čase, keď majú minimálnu možnosť opustiť priestory spoločného bývania?

Je hrozné, keď dieťa nemá bezpečné zázemie v domácom prostredí. Deťom, ktoré sa dokážu ozvať, sú k dispozícii telefonické linky detskej istoty a detskej dôvery a internetová poradňa IP-čko, kde ich odborníci vypočujú a budú im pomáhať. Vyľakané dieťa môže zavolať aj na políciu. Často je dôležité, aby okolie nebolo ľahostajné a pomoc pre dieťa zavolali susedia alebo ľudia, ktorí aj v tomto čase môžu byť svedkami násilia.

Možno spozorovať u detí aj strach o svojich starých rodičov, ktorí patria v čase pandémie k tým najzraniteľnejším?

Áno, je to tak. Mnohé deti sa trápia obavami nielen o starých rodičov, ale aj rodičov. Najmä ak pracujú v profesii, kde je vyššie riziko ochorenia, alebo ak trpia na chronické ochorenie a zvyšuje sa tak pravdepodobnosť, že Covid-19 by u nich mohol mať zlý priebeh. V dnešnej dobe si už aj deti uvedomujú tento faktor.

Intenzívne tiež prežívajú, ak sa rodiny trápia pre existenčné finančné ťažkosti alebo je medzi rodičmi viac hádok a napätia. Deti sú veľmi vnímavé na atmosféru, aj keby rodičia o problematických témach pred nimi nehovorili.

Čo „tínedžeri“, ktorí sa rozhodujú o svojej budúcnosti, napríklad pri výbere ďalšieho štúdia?

Adolescenti čelia veľkej neistote a obavám z budúcnosti. Obzvlášť náročnú situáciu majú maturanti, najmä ak plánovali napríklad uchádzať sa o miesto na vysokej škole v zahraničí a teraz nevedia čo urobiť.

Pocit neistoty je vo všeobecnosti veľmi skľučujúci. Čo by ste práve deviatakom či maturantom odporúčali v boji s týmto pocitom?

Povedala by som im, aby počítali s horším, ale dúfali v lepšie. Inými slovami, aby sa pripravovali tak, akoby ich obmedzenia z pandémie nemali zastaviť, ale zároveň mali premyslený „záložný plán“.

Prežívame obdobie, s ktorým sme mnohí nemali predtým žiadnu skúsenosť. No možno súčasné obdobie pandémie koronavírusu po stránke psychického prežívania ľudí k niečomu prirovnať?

Z pohľadu detí sa to dá trochu porovnať so situáciou, keď pre chorobu prestali načas chodiť do školy aj na všetky krúžky a keď im bolo o kúsok lepšie, tak sa učili doma, aby priveľa učiva nevymeškali. Väčšina z nich si potom nesie skúsenosť, že život sa dal opäť do poriadku. Preto z ich pohľadu nejde o existenciálny zlom, skôr dočasné spomalenie.

V terapii adolescentov a dospelých ľudí sa s podobnou situáciou stretáme pri strate doterajšej cesty a existenciálnych istôt. Takéto situácie sú veľmi stresujúce a často vedú k revízii hodnôt. Pri strate orientácie vo svojom živote hľadáme, ako môžeme ďalej zmysluplne žiť.

Ako príklad by som uviedla vážnejší úraz alebo ohrozujúce ochorenie. Osoba je rovnako náhle konfrontovaná s ľudskou krehkosťou a so smrteľnosťou. Má obmedzené možnosti a nemá kontrolu nad tým, ako dlho to bude trvať ani ako to dopadne. To staré už nie je a to nové ešte nevidno. Čelí strachu aj stratám niektorých hodnôt.

Ľudia svoje pocity opisujú ako prežívanie prázdna, nespokojnosti, frustrácie, únavy, napätia, očakávania či smútku. Pri konfrontácii s faktom, že náš život má limitovaný čas, prehodnocujeme, či ho trávime zmysluplne. Pri ohrození hodnoty (napríklad zdravia, slobody) si často viac uvedomíme a vážime, čo všetko máme.

Ktorého dôsledku pandémie na psychickom prežívaní ľudí sa vy osobne obávate najviac?

Obávam sa, aby sme pre pridlhé trvanie alebo možnú priveľkú traumu nestratili vzájomný súcit k sebe. V akomkoľvek trápení ľudskosť, láskyplnosť a súcit majú zásadný vplyv na to, ako sa cez traumatické zážitky prenesieme a ako sa v nás budú hojiť.

Môžeme byť po psychickej stránke pandémii vôbec za niečo vďační?

Vďačnosť je slovo, ktoré neviem pri spojení s pandémiou prijať. Utrpenie nemá zmysel. Nie je dobré, že sa dejú takéto hrôzy. Či v tejto novej situácii nájdeme aj lepšieho seba či lepšiu spoločnosť, ukáže až čas. Karty sú teraz zamiešané, ale „hra“ sa ešte neskončila. No ani v tejto pandémii nie sme úplne bezmocní. Ako hovoril zakladateľ logoterapie a existenciálnej analýzy Viktor Frankl, my si môžeme zvoliť, ako sa cez ťažkú situáciu budeme niesť.

Ak vy alebo niekto, koho poznáte, je obeťou sexuálneho zneužívania či zápasí so psychickými problémami, nenechávajte ho v tom samého. Existujú rôzne formy pomoci. Okrem psychologických, psychoterapeutických alebo psychiatrických kliník sa môžete obrátiť aj na linku detskej istoty (116 111), linku dôvery Nezábudka (0800 800 566) či na internetovú poradňu IPčko (ipcko.sk). Všetky vám ponúknu bezplatnú a odbornú podporu v núdzi s uchovaním vašej anonymity (www.postoj.sk)

Ako zvládnuť obdobie karantény a nezblázniť sa 

Lenka Chlebanová, študentka dejín umenia, manželka, blogerka a autorka knižnej prvotiny, zaujíma sa o spoločenské a rodinné témy a informácie zo sveta umenia a kultúry.

 

 Mimoriadne vládne opatrenia zasiahli všetky domácnosti na Slovensku. Obmedzenie pohybu, práca z domu či zatvorenie škôl sú pre mnohých skúškou psychiky aj medziľudských vzťahov.

Jedným z dôležitých faktorov pri spomalení šírenia nákazy je sociálna izolácia a karanténa. V praxi to znamená obmedzenie kontaktov mimo spoločnej domácnosti, skrátenie vychádzok na nevyhnutné účely a vyhýbanie sa miestam s vyššou frekvenciou pohybu.

Firmy za týchto podmienok prechádzajú na home office, čo znamená, že ľudia, ktorí boli zvyknutí denne cestovať do práce, si odrazu musia nájsť miesto a čas na prácu vo vlastnom dome. To sa nie vždy stretáva s pochopením ostatných členov rodiny. Takisto školy presedlali na systém domácej výučby, ktorý si aj od rodičov vyžaduje nemalý podiel angažovanosti.

Pod tlakom sú tak najmä rodičia, ktorí musia zvládnuť obvyklé pracovné povinnosti v zmenenom režime, pomôcť s úlohami svojim deťom a navyše venovať zvýšenú starostlivosť starnúcim rodičom, ktorí sú v čase epidémie tou najohrozenejšou skupinou.

Strachy a úzkosti súvisiace s obavou o zdravie seba a svojich blízkych môžu byť omnoho väčším problémom než šíriaci sa koronavírus. Ako teda zvládnuť túto mimoriadnu situáciu bez paniky a stresu?

Karanténa a duševné zdravie

Julianne Holt-Lunstad je psychologičkou na Brigham Young University. Vo svojej štúdii hovorí, že sociálne kontakty významne pomáhajú znižovať hladinu stresu a jeho negatívne dosahy na človeka. Na otázku, aký vplyv môže mať na človeka dlhodobá izolácia, hovorí: „Na jednej strane sa obávam, že to len prehĺbi ťažkosti tých, ktorí sú už teraz izolovaní a osamelí. Môže to viesť aj k tomu, že ostatní si tiež časom osvoja zvyk kontaktovať sa menej.“

Veľa článkov a štúdií hovorí o negatívnom dosahu sociálnej izolácie na fyzické a duševné zdravie. Je pri tom dôležité nemýliť si dočasnú izoláciu so samotou. Osamelosť môže prežívať aj človek, ktorý nie je v karanténe. A, naopak, niekto s množstvom aktívnych kontaktov sa nemusí cítiť osamelý ani počas dlhšej izolácie.

Pocity osamelosti v akomkoľvek veku vyhodnocuje mozog ako stresovú situáciu. Pri dlhodobom strese hrozí organizmu riziko kardiovaskulárnych problémov, depresií, obezity, cukrovky a zároveň sa zvyšuje aj náchylnosť na infekcie a s tým súvisiaca oslabenosť imunity.

Napriek nevyhnutnosti udržiavať si fyzický odstup od ľudí nemusíme naše vzťahy a kontakty nechať úplne vychladnúť. Sociálne siete, textové správy, možnosť telefonických či video hovorov sú len niekoľkými z možností, ako bojovať proti samote.

Najohrozenejší sú tí najstarší

Julianne Hold-Lunstad dodáva, že najcitlivejšou skupinou sú seniori, ktorí už teraz zažívajú vylúčenie vzhľadom na svoje obmedzené pohybové schopnosti, choroby a bolesti. Zhoršený zrak a sluch sú pre nich prekážkou v plnohodnotnom prístupe k informáciám. Seniori taktiež majú menej schopností a zručností využívať technologické novinky na kontakt so svojim blízkymi.

Je preto úlohou najbližších rodinných príslušníkov nezabúdať na svojich starých rodičov. Napriek tomu, že obmedzíme priamy kontakt s nimi na minimum, stále je možnosť kontaktovať ich častejšie aspoň telefonicky. Je potrebné dozrieť na to, aby boli správne a včas informovaní o nevyhnutných opatreniach a pomôcť im so zabezpečením základných potrieb, ako je napríklad nákup potravín, výber liekov a podobne.

Deti a socializácia

Pre deti a dospievajúcich je škola najdôležitejším priestorom socializácie. V článku zverejnenom na stránke noisolation.com sa spomína štúdia, ktorú realizovali vedci z Norwegian Social Research Institute. Zúčastnilo sa na nej viac ako 4-tisíc žiakov a študentov. Tí z nich, ktorí mali nejakého blízkeho priateľa, vykazovali menej depresívnych príznakov. Za zmienku tiež stojí, že depresiou sú v tomto prípade ohrozené viac dievčatá.

Mgr. Ľudmila Bíšová je klinická psychologička so zameraním na deti a mládež. Od roku 2012 pôsobí v detskom mobilnom hospici Svetielko pomoci, ktoré zabezpečuje starostlivosť o deti v terminálnom štádiu onkologického ochorenia.

Hovorí, že táto situácia spojená s karanténou je zvlášť náročná pre tínedžerov, ktorí prahnú po kontakte s rovesníkmi a musia ich realizovať len pomocou sociálnych médií.  Prežívanie menšieho dieťaťa do veľkej miery závisí od prežívania rodiča. To, ako rodič prežíva a zvláda súčasnú krízu, ovplyvňuje aj pocity dieťaťa.

„V istom zmysle je to pre dieťa ľahšie – nemusí riešiť finančné ťažkosti, zháňanie liekov, rúšok a informáciám zo správ nerozumie. Na druhej strane, keď vidí vystrašených rodičov, uplakanú maminu, prežíva zmenu denného režimu a nedostane vysvetlenie primerané jeho veku, predstavuje to preň nadmernú záťaž.“

Úlohou rodičov je podľa nej najmä organizovať deťom deň. Priblížiť sa čo možno najviac normálnemu fungovaniu. Spoločné raňajky, hra, pomoc s obedom, príprava do školy, krátka vychádzka. Platí pravidlo, že čím viac budú rodičia v pohode, tým viac pomôžu deťom toto obdobie zvládnuť.

Dospievajúci v tomto období potrebujú udržiavať kontakt aj so svojimi rovesníkmi a priateľmi. Čas, ktorý teraz vo vzťahoch s nimi zameškajú, sa môže po návrate do školy odraziť na ich vylúčení zo skupiny. Detské priateľstvá bývajú krehké a pocit menejcennosti či osamelosti spôsobený odmietnutím či vylúčením môže mať dosah na ich psychiku až do dospelosti.

Manželia a ponorková choroba

Obdobie karantény je náročné aj pre páry, ktoré žijú dlhodobo v spoločnej domácnosti. Zmenený harmonogram oboch partnerov, pracovné povinnosti prenesené do domáceho prostredia, nutnosť zabezpečiť program pre deti či zachovať normálny beh domácnosti sú ako tlakový hrniec pripravený kedykoľvek vybuchnúť. V situácii, keď jeden ani druhý nemôže odísť na dlhší čas von vyvetrať si hlavu, je to len otázkou času.

Špeciálnou kategóriou sú vzťahy, v ktorých ani za bežných podmienok nevládne atmosféra rešpektu a lásky. Ide o rodiny, kde prebieha domáce násilie či iný spôsob manipulácie alebo šikany. Väčšia koncentrácia susedov zdržujúcich sa v okolí by mohla slúžiť ako brzdiaci faktor pre násilníka. V každom prípade je to výzva byť viac vnímavý na svoje najbližšie okolie. Ak budete mať pocit, že sa za dverami susedného bytu deje niečo podozrivé, neváhajte to nahlásiť.

Ako však zvládnuť napätie vo vlastnej domácnosti? Odborníci hovoria, že kľúčom je zabudnúť na dokonalosť. Cieľom nie je dokonalá domáca idylka, ale zabezpečenie bežného fungovania. To si v týchto podmienkach bude vyžadovať omnoho viac rešpektu a ochoty tlmiť svoje reakcie a nedať priechod hnevu a negatívnym emóciám.

„To, že sme spolu doma, neznamená, že si budeme dýchať na krk 24 hodín denne. Dobré je vyčleniť si čas spolu a čas osamote. Otvorene hovoriť o tom, čo nám prekáža, čo by sme v týchto podmienkach mohli robiť inak, aby sa nám žilo ľahšie,“ odporúča Ľudmila Bíšová.

Odporúčania pre manželov v karanténe

Amy Morinová je britská terapeutka, klinická sociálna pracovníčka a autorka viacerých bestselerov. V článku pre Bussiness Insider opisuje niekoľko spôsobov, ako s partnerom zvládnuť čas v karanténe. Tu sú niektoré z nich:

– Mimoriadna situácia často vyvoláva mimoriadne reakcie. Buďte si navzájom oporou na tejto emocionálnej hojdačke a skúste prijímať partnerove zmeny nálad s porozumením.

– Buďte na seba obzvlášť milí. Ak sa vám podarí povedať niečo nepríjemné či urážlivé, hneď sa ospravedlňte. A rovnako rýchlo odpúšťajte.

– Nájdite si počas dňa malé okamihy, ktoré vás vytrhnú zo všednosti. Ak ste sa po ceste do práce zvykli zastaviť v kaviarni, predstavte si, že vaša kuchyňa je kaviareň. Investujte do kvalitnejšej kávy alebo si urobte radosť krajšou šálkou, než z akej pijete bežne. Pokúste sa rutinu premeniť na čosi neobyčajné.

– Predstavte si, ako budete na tento čas spomínať o niekoľko mesiacov alebo rokov. Čo by ste si chceli zapamätať? Pracujte na tom, aby ste si vytvorili spoločné spomienky a zážitky, ku ktorým sa budete radi vracať.

– Pokúste sa využiť spoločný čas na maximum. Môže ísť o hranie spoločenských hier, karty, tanec, pozeranie filmov, spoločné čítanie, prezeranie si albumov s fotografiami či rozprávanie rodinných historiek z minulosti.

Toto video by mohlo slúžiť ako inšpirácia na rôzne aktivity s deťmi:

Nastaviť si denný program

Ako všetky tieto výzvy zvládnuť a nepremrhať pritom zbytočne čas? Odpoveďou je vytvorenie si denného harmonogramu.

Na sociálnych sieťach sa uplynulé dni šírili výzvy o tom, ako môžeme hrdinsky zachrániť svet pred vírusom a ostať pritom doma v pyžame. Odborníci však hovoria, že pyžamová kultúra nie je v tomto prípade tou najlepšou voľbou. Niekoľkodňový oddych môže človeku pomôcť zbaviť sa stresu, nemal by však pri tom upadnúť do stavu, keď si karanténu pomýli s dovolenkou.

Existuje niekoľko konkrétnych tipov, ako doma efektívne pracovať s časom:

– Zostaňte pri starých zvykoch. Vstávajte v rovnakom čase, raňajkujte ako zvyčajne, oblečte sa a nachystajte sa do práce.

– Pri práci z domu je dôležité nájsť si vhodné a tiché miesto a určiť si čas, počas ktorého ma nikto nebude vyrušovať. Prestávky na jedlo, kávu či malú prechádzku po byte by mali zostať zachované. Je však dobré udržiavať si myseľ v pracovnom nastavení a neriešiť popri tom žiadne iné domáce záležitosti či problémy.

– Po skončení práce je potrebné opäť sa prepnúť do domáceho režimu. Prezliecť sa do pohodlnejších šiat, zvítať sa s rodinou a venovať im svoju pozornosť. Je to tiež vhodný čas na telefonáty blízkym a priateľom.

– Pre deti je dôležité, aby pociťovali zmenu režimu čo najmenej. Ak napríklad deti nie sú zvyknuté, že ste celý deň doma, skúste si nájsť miesto na prácu v inej miestnosti alebo niekde, kde vás nebudú mať na očiach.

– Večer je dobré stolovať ako rodina spoločne. Venovať sa nejakým spoločným aktivitám či hrám. Je to vhodný čas skontrolovať deťom úlohy, spoločne sa modliť a pripraviť sa na spánok.

Nepodľahnúť strachu a panike

Dobrou radou v tejto situácii je tiež dávkovať si informácie. Aj keď má človek odrazu viac času, neprospeje mu celý deň hľadať na internete správy o nákaze a strašiť nimi svoje okolie. Je rozumné vybrať si jeden čas a spôsob, kedy a odkiaľ chceme čerpať nové informácie, a ostať imúnny voči rôznym videám, článkom a hoaxom, ktoré sa každý deň šíria internetom priamo do našich schránok.

Z praktických činností je to vhodné obdobie napríklad na aktualizáciu životopisu, pretriedenie šatníka a uskladnenie zimných vecí, premiestnenie nábytku či upratanie v emailovej stránke.

Čas strávený doma tak nemusí byť len nutným zlom a obetou. Pri troche snahy je možné vnímať ho ako dar, ktorý nám môže pomôcť urobiť si poriadok v prioritách, spomaliť tempo a užívať si v zdraví prítomnosť našich najbližších. (www.postoj.sk)