Homília na 2. veľkonočnú nedeľu A (Evanjelium: Jn 20, 19-31)                                        

• „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky“, to sú slová žalmu dnešnej nedele, ktorú nazývame aj Nedeľa Božieho milosrdenstva.  Božie milosrdenstvo je večné a tiahne sa celými dejinami izraelského národa a Cirkvi až do konca vekov.
• Význam slova milosrdenstvo: Latinský názov slova milosrdenstvo je misericordia. Tvoria ho dve slová: miser = biedny a cor = srdce. Byť milosrdný znamená mať skormútené srdce, prežívať bolesť nad biedou druhého. Božie milosrdenstvo je prežívanie Božej bolesti nad biedou človeka (duchovnou biedou – hriech, odpadnutie od viery, zapretie Boha, ale aj materiálnou biedou – materiálny nedostatok, Boh cíti s človekom).

• V úvode som povedal, že Božie milosrdenstvo sa tiahne celými dejinami ľudstva. Zoberme si aspoň malý zlomok z Božieho slova.Hneď po spáchaní hriechu prvými ľuďmi prichádza spravodlivý trest – vyhnanie z raja, ale hneď sa tu prejavuje Božia milosrdná láska – prísľub narodenia Mesiáša, Vykupiteľa človeka, Ježiša Krista: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom;…“ (Gen 3,15)  V knihe Exodus čítame, ako Boh reaguje na utrpenie Izraelitov v Egypte: „Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie … Preto som zostúpil, aby som ho vyslobodil z moci Egypťanov …“ (Ex 3, 7-8). Božie milosrdenstvo nepozná žiadne obmedzenia, okrem nekajúcnosti hriešnika. V knihe Genezis čítame, ako Abrahám prosí Boha za záchranu Sodomy:  „Abrahám ďalej povedal: Odvážil som sa zhovárať so svojím Pánom. Čo ak sa ich tam nájde len desať spravodlivých? Boh odpovedal: Nezahubím ich kvôli desiatim.“ (Gn 18, 22-32) Žiaľ nenašlo sa ich v tomto meste ani desať spravodlivých.

• V Novom zákone Pán Ježiš podáva náuku o Božom milosrdenstve zvlášť cez podobenstvá (najznámejšie je podobenstvo o márnotratnom synovi = milosrdnom otcovi). Veľkosť Božej milosrdnej lásky sme videli v dnešnom evanjeliu. Prvý dar po svojom zmŕtvychvstaní, ktorý dáva Pán Ježiš svojím učeníkom je dar odpúšťajúcej lásky. Ustanovuje svätú spoveď, dáva moc apoštolom a ich nástupcom odpúšťať hriechy. Hovorí: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“
• Pán Ježiš zdôrazňuje milosrdenstvo človeka voči človekovi. Milosrdný je ten, kto pomáha núdznemu skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Ako je Boh milosrdný ku nám, aj my máme byť milosrdní k druhým. Milosrdenstvo je kritériom posledného súdu u sv. Matúša „Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40) Sv. Augustín zdôrazňuje: „Všetky dobré skutky, ktoré v živote konáme, sú skutočne prejavom milosrdenstva a skrúšenosti srdca. Keď teda robíte skutok milosrdenstva, cíťte ľútosť voči hladnému, voči smädnému, voči nahému, voči cestujúcemu, voči chorému, voči zosnulému.“ (podľa Sermon) Pán Ježiš povedal počas súkromného zjavenia sv. Faustíne: „Žiadam skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani vyhovárať. Podávam tri spôsoby uskutočňovania milosrdenstva blížnym: prvý – skutok, druhý – slovo, tretí – modlitba. V týchto troch stupňoch je obsiahnutá plnosť milosrdenstva.” (742)

• V minulom storočí mala rehoľná sestra sv. Faustína Kowalská súkromné zjavenia Pána Ježiša. Tieto súkromné zjavenia zapísala do svojho Denníčka. Okrem iného jej Pán Ježiš povedal: Povedz ľuďom, že milosrdenstvo je najväčšou vlastnosťou Boha. Všetky diela mojich rúk sú korunované milosrdenstvom. (301) Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa neobráti s dôverou k môjmu milosrdenstvu. (300) Dávam ľuďom nádobu, s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti. (327) Tie dva lúče znamenajú krv a vodu. Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prebodnuté. (299)

• Centrom úcty k B. milosrdenstvu je dôvera v Boha. Je to postoj dieťaťa, ktoré v každej situácii bezhranične dôveruje milosrdnej láske a všemohúcnosti nebeského Otca. Uznanie, že Boh je naším Pánom, že jemu patrí najväčšia úcta. Na to sme zabudli, mysleli sme si, že si vystačíme sami.

• Približne pred 15 rokmi bola v niektorých krajinách Európy ateistická reklamná kampaň (boli to krajiny Anglicko, Španielsko, Taliansko) – uvádza to časopis Brnenskej tlačovej misie. Na dopravných prostriedkoch umiestnili napríklad takýto nápis: „Boh pravdepodobne neexistuje. Nerob si žiadne starosti a užívaj si život.“ V talianskom Janove bol dokonca slogan: „Zlá správa: Boh neexistuje. Dobrá správa: Nepotrebuješ ho.“ Sú to rúhavé slová. Skúsme sa nad nimi zamyslieť zvlášť v tomto čase. Je to naozaj pravda, že nepotrebujeme Boha? Je to pravda, že si vystačíme sami? Stačí malý vírus, ktorý nazývame koronavírus alebo COVID-19 a zrazu zisťujeme, aký je človek slabý, bezmocný. Potrebuje Božiu pomoc, potrebujeme Božie milosrdenstvo.

• Poučme sa z toho a uznajme, že potrebujeme Božiu pomoc. Uznajme že Ježiš je jediným Pánom nášho života. Teológovia vedú diskusiu či pandémia koronavírusu je Boží trest alebo nie je. To nie je pre nás podstatné. Podstatné je čo s tým urobí každý z nás, či sa zamyslíme nad tým, kam smeruje náš život, aké závery spravíme z toho pre seba. Ešte je tu čas. Pán Ježiš nám to pripomína aj cez sv. Faustínu: Kým prídem ako spravodlivý Sudca, najprv prichádzam ako Kráľ milosrdenstva. (83)
• Z týchto zjavení sv. Faustíne pochádzajú nové formy úcty Božieho milosrdenstva, ktoré si teraz pripomenieme. Je to obraz Milosrdného Ježiša, sviatok Božieho milosrdenstva, ruženec Božieho milosrdenstva, hodina milosrdenstva a skutky milosrdenstva. Zmena sveta začína v srdci človeka. Svet sa môže zmeniť vtedy, ak sa nájdu ľudia, ktorí sa nadchnú evanjeliom Ježiša Krista a budú ho žiť. Rozhodnime sa, že chceme byť aj my nositeľmi Božieho milosrdenstva v tomto svete. Spoločne volajme: „Ó, krv a voda, ktorá si ako prameň milosrdenstva vytryskla pre nás z Ježišovho Srdca – dôverujem ti.“ (187) (o. Ján Hallon, www.modranka.fara.sk)

 

Veľkonočná homília Svätého Otca: Právo na nádej, odvaha, návrat do Galiley

«Po sobote» (Mt 28,1) sa ženy vydali k hrobu. Takto sa začína Evanjelium tejto svätej vigílie, sobotou. Je to deň veľkonočného Trojdnia, ktorý najviac zanedbávame, keďže sme celí pohrúžení do dychtivého očakávania prechodu od piatkového kríža k nedeľnému aleluja. Tento rok však viac než kedykoľvek pociťujeme Bielu sobotu, deň veľkého ticha. Môžeme sa vidieť v pocitoch žien v ten deň. Tak ako my, v očiach mali drámu utrpenia, jednej nečakanej tragédie, ktorá sa odohrala príliš rýchlo. Videli smrť a smrť mali v srdci. K bolesti sa pridal strach: mali mať aj ony rovnaký koniec ako Učiteľ? A potom strachy z budúcnosti, všetko je treba obnoviť. Zranená pamäť, udusená nádej. Pre nich to bola tá najtemnejšia hodina, tak, ako je to pre nás.

Avšak v tejto situácii sa ženy nenechávajú paralyzovať. Nepoddávajú sa temným silám lamentovania a náreku, neuzatvárajú sa v pesimizme, neunikajú z reality. Konajú niečo jednoduché a mimoriadne: vo svojich domoch pripravujú vonné maste pre Ježišovo telo. Nezriekajú sa lásky: v tme srdca zapaľujú milosrdenstvo. Panna Mária v sobotu, v deň, ktorý jej bude zasvätený, sa modlí a dúfa. Vo výzve bolesti dôveruje Pánovi. Tieto ženy bez toho, aby to vedeli, pripravovali v tme tej soboty «úsvit prvého dňa v týždni», deň, ktorý zmenil dejiny. Ježiš, ako semienko v zemi, šiel dať vo svete vyklíčiť novému životu; a ženy modlitbou a láskou pomáhali nádeji, aby rozkvitla. Koľko ľudí v smutných dňoch, ktoré prežívame, konalo a koná tak, ako tie ženy, zasievajúc výhonky nádeje! Prostredníctvom malých gest starostlivosti, lásky, modlitby.

Na úsvite ženy idú k hrobu. Tam im anjel hovorí: «Vy sa nebojte! Niet ho tu, lebo vstal» (v. 5-6). Pred hrobom počujú slová života… A potom stretávajú Ježiša, tvorcu nádeje, ktorý potvrdzuje to hlásanie a hovorí: «Nebojte sa!» (v. 10). Nemajte strach, nebojte sa: to je hlásanie nádeje. Je pre nás, dnes. Dnes. Sú to slová, ktoré nám Boh opakuje v noci, ktorou prechádzame. V túto noc nadobúdame jedno základné právo, ktoré nám nebude odobraté: právo na nádej. Je to jedna nová, živá nádej, ktorá pochádza od Boha. Nie je iba optimizmom, nie je akýmsi tľapnutím po pleci či príležitostným povzbudením s chvíľkovým úsmevom. Nie. Je to nebeský dar, ktorý sme si nemohli zaobstarať sami.

Všetko dopadne dobre, hovoríme s vytrvalosťou po tieto týždne, pridŕžajúc sa krásy našej ľudskosti a vyslovujúc od srdca slová povzbudenia. No s plynutím dní a vzrastaním strachov, aj tá najsmelšia nádej môže vyprchať. Ježišova nádej je iná. Vkladá do srdca istotu, že Boh vie všetko obrátiť na dobré, pretože dokonca aj z hrobu dáva vychádzať životu. Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto doň vstúpi, viac nevychádza. Ježiš z neho však vyšiel pre nás, vstal z mŕtvych pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, aby začal nové dejiny na mieste, ktoré už zavalili kameňom. On, ktorý odvalil balvan od vstupu do hrobu, môže odsunúť skaly, ktoré zapečaťujú srdce.

Preto sa nepoddávame rezignácii, nezavaľujeme nádej skalou. Môžeme a musíme dúfať, pretože Boh je verný. Nenechal nás osamote, navštívil nás: prišiel do každej našej situácie, do bolesti, úzkosti, do smrti. Jeho svetlo osvietilo temnotu hrobu: dnes chce dosiahnuť aj tie najtemnejšie kúty života. Sestra, brat, aj keď si v srdci pochoval nádej, nevzdávaj sa: Boh je väčší. Temnota a smrť nemajú posledné slovo. Odvahu, s Bohom nič nie je stratené! Odvahu: je to slovo, ktoré v Evanjeliách vždy vychádza z Ježišových úst. Len jeden jediný krát ho vyslovujú druhí, aby núdznemu povedali: «Neboj sa! Vstaň, [Ježiš] ťa volá!» (Mk 10,49). Je to on, zmŕtvychvstalý, kto pozdvihuje nás úbožiakov. Ak si slabý a krehký na ceste, ak padáš, nemaj strach. Boh k tebe vystiera ruku a hovorí ti: „Odvahu!“ Ty by si však mohol povedať, tak ako kňaz Abbondio [z Manzoniho románu Snúbenci]: „Odvahu si človek nemôže dať“ (XXV). Nemôžeš si ju dať sám, no môžeš ju prijať, ako dar.

Stačí si otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu nadvihnúť ten kameň, ktorým je privalený vchod do srdca, aby si dovolil vstúpiť Ježišovmu svetlu. Stačí ho pozvať: „Príď Ježišu do mojich strachov a aj mne povedz: Odvahu!“ S tebou Pane budeme skúšaní, avšak nie rozrušení. A akýkoľvek smútok by v nás prebýval, budeme cítiť, že musíme dúfať, pretože s tebou kríž vyústi do zmŕtvychvstania, pretože ty si s nami v temnote našich nocí: si istotou v našich neistotách, Slovom v našich tichách, a nič nám nikdy nebude môcť ukradnúť lásku, ktorú k nám prechovávaš.

Hľa, veľkonočné hlásanie, hlásanie nádeje. To obsahuje aj druhú časť, vyslanie. «Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley» (Mt 28,10), hovorí Ježiš. «Ide pred vami do Galiley» (v. 7), hovorí anjel. Pán ide pred nami, vždy nás predchádza. Je pekné vedieť, že kráča pred nami, že navštívil náš život a našu smrť, aby nás predišiel do Galiley, čiže na miesto, ktoré jemu i jeho učeníkom pripomínalo každodenný život, rodinu, prácu. Ježiš túži, aby sme tam priniesli nádej, do každodenného života.

Avšak Galilea bola pre učeníkov aj miestom spomienok, predovšetkým na prvé povolanie. Vrátiť sa do Galiley je spomenúť si, že sme boli Bohom milovaní a povolaní. Každý z nás má svoju Galileu. Potrebujeme pokračovať v ceste pamätajúc si, že sa rodíme a znovuzrodzujeme z nezištného povolania lásky. Tam, v mojej Galilei. Toto je bod, z ktorého treba vždy začať odznova, a to predovšetkým v krízach, v časoch skúšky. V pamäti mojej Galiley.

Je tu však viac. Galilea bola tým najvzdialenejším regiónom od miesta, kde sa nachádzali, od Jeruzalema. A nielen geograficky: Galilea bola tým najvzdialenejším miestom od posvätnosti Svätého mesta. Bola to oblasť zaľudnená rozličným obyvateľstvom, ktoré praktizovalo rôzne kulty: bola to «Galilea pohanov» (Mt 4,15). Ježiš ich posiela tam, žiada, aby začali odtiaľ. Čo nám to hovorí? Že ohlasovanie nádeje nemá byť ohraničené našimi svätými ohradami, ale treba ho niesť všetkým. Pretože všetci potrebujú byť povzbudení, a ak to neurobíme my, ktorí sme sa rukou dotkli «Slova života» (1 Jn 1,1), kto to urobí?

Aké pekné je byť kresťanmi, ktorí utešujú, ktorí nesú ťažoby druhých, ktorí povzbudzujú: ohlasovatelia života v čase smrti! Do každej Galiley, do každého regiónu toho ľudstva, ku ktorému patríme a ktoré nám patrí, pretože všetci sme bratmi a sestrami, nesieme spev života!
Umlčme výkriky smrti, dosť bolo vojen! Nech sa zastaví výroba a obchod so zbraňami, pretože potrebujeme chlieb a nie pušky. Nech sa zastavia umelé potraty, ktoré zabíjajú nevinný život. Nech sa otvoria srdcia tých, čo majú, aby naplnili prázdne ruky toho, kto je obratý o to nevyhnutné.

Ženy nakoniec Ježišovi «objali nohy» (Mt 28,9), tie nohy, ktoré pre to, aby nám vyšli v ústrety, vykonali dlhú cestu, až potiaľ, aby vstúpili do hrobu a vyšli z neho. Objali nohy, ktoré pošliapali smrť a otvorili cestu nádeji. My, pútnici hľadajúci nádej, sa dnes túlime k tebe, Ježišu Kriste. Obraciame sa smrti chrbtom a otvárame srdcia tebe, ktorý si Život. (Radio Vatikan)

 

 Homília na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania  “A” (Evanjelium: Mt 28, 1-10)

• Na Veľký piatok sme boli naplnení veľkým smútkom. Ježiša umučili, zomrel na kríži. Uvedomili sme si, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Za hriechy každého z nás. Jeho mŕtve telo sňali z kríža a pochovali do hrobu.

•     Ale Ježiš nezostal v hrobe. V nedeľu skoro ráno nábožné ženy prichádzajú k hrobu a vidia, že kameň je od hrobu odvalený. Počujú slová anjela, ktorý im hovorí: “Nemajte strach. Hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.”

•  Po 2000 rokoch prežívame znovu túto udalosť, ktorá patrí aj nám. Radujeme sa, že Ježiš Kristus vstal zmŕtvych, že nás svojou smrťou vykúpil z hriechov a dal nám nádej na večný život. Možno práve v tomto čase pandémie koronavírusu, keď je okolo nás a často aj v nás veľa strachu, strachu z choroby, zo smrti, z budúcnosti, je pre nás dôležité počuť, že Ježiš Kristus nám dáva NÁDEJ.

• Čo je to nádej? Nádej je jedna z troch Božských čností. Sú to tieto tri: viera, nádej a láska. Častejšie sa hovorí o viere a láske. Nádej je čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve, po večnom živote a je pre nás oporou vo chvíľach opustenosti. Čiže je oporou v ťažkých, hraničných, chvíľach života.  Pápež Benedikt XVI. v roku 2007 vydal encykliku O kresťanskej nádeji –  Spe salvi, ktorú začína slovami apoštola Pavla: „V nádeji sme spasení.“ (Rim 8, 24).
• A) V 2. Kapitole píše pápež Benedikt, že nikto z nás nevie do podrobností, čo nás čaká v živote (aké skúšky, ťažkosti, choroba, prechod do večnosti), ale vieme jednu vec – náš život nekončí v prázdnote! (SS 2) Pr. Nedávno sa jeden známy politik vyjadril, že Boh neexistuje, po smrti už nič nie je. Chýba mu nádej. Neveriaci človek, ktorého som bol navštíviť v nemocnici na otázku čo bude po smrti odpovedal: zahrabú ma a bude koniec. Tento človek nemal nádej. Naopak sú pre nás povzbudením slová sv. Pavla, ktorý píše list veriacim do gréckej Solúne: „Nechceme bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých čo zomreli, skrze Ježiša privedie s ním.“
• B) Pápež Benedikt ďalej píše, že „kresťanstvo nie je len oznámením neznámych právd, čiže informáciou, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život.“ (SS 2) Stretnutie so živým Kristom, ktorý je našou nádejou, mení zvnútra náš život a celý svet. Človek hľadá riešenia na zmenu vo svete – hovorí o ekonomickej reforme, o charitatívnych projektoch, o ochrane prírody, ochrane zvierat. Sú to len vonkajšie snahy človeka. Riešením problémov vo svete, jediným riešením  je Ježiš Kristus a usporiadanie sveta podľa jeho zákonov.  Pr. Vidíme to na Kristových učeníkoch. Ženy utekajú k hrobu plné strachu, kto nám odvalí kameň. Rovnako, apoštoli sú tiež plní strachu, sú zatvorení vo večeradle, spočiatku neveria vo zmŕtvychvstanie, aj keď o tom už predtým počuli od Ježiša. Neveria ani ženám, keď im hovoria, že hrob je prázdny. Ale keď  sa presvedčia, keď sa stretnú so  zmŕtvychvstalým Kristom uveria. Celkom to mení ich život, stávajú sa veľkými svedkami a  hrdinami viery. Pr. Taliansky lekár Julian Urban, pod vplyvom pandémie koronavírusu, vydal v týchto dňoch takéto svedectvo.  „Ešte pred dvomi týždňami som bol spolu s kolegami ateistom. Boli sme presvedčení, že vedecké myslenie Božiu prítomnosť vylučuje. Potom priviezli do našej nemocnice 75-ročného kňaza s veľkými problémami s dýchaním. Kňaz mal so sebou Bibliu. Na všetkých nás urobilo veľký dojem, ako z nej čítal umierajúcim a ako ich držal za ruku. My, lekári, sme boli všetci unavení, skľúčení, psychicky aj telesne na dne. Vždy, keď sme mali čo len trocha času, tak sme počúvali tohto kňaza. My sme ako lekári  dosiahli svoje hranice. Už ďalej nevládzeme. Každý deň zomierajú ľudia. Sme vyčerpaní. Máme dvoch kolegov, ktorí zomreli a iní sa infikovali. Tu som si jasne uvedomil, že musíme prosiť o pomoc Boha! Keď máme zopár minút, obraciame v modlitbe k Bohu. Boli sme sami prekvapení, ako teraz denne prosíme Boha o pomoc a o vnútorný pokoj, hoci sme nedávno ešte boli ateistami.“ Lekár zakončuje: „Som šťastný, že som sa vrátil k Bohu, zatiaľ čo som obklopený utrpením a smrťou svojich blížnych.“

• Zmŕtvychvstalý Pán nesľúbil svojim učeníkom život bez problémov, ale že  zostane s nimi. Pán kráča so svojim ľudom, ako sme to mohli počuť včera v Božom slove: sprevádzal Abraháma na ceste do zasľúbenej zeme, ochraňoval Izraelitov a vyslobodil ich z egyptského otroctva. A to je istota aj pre nás. Zmŕtvychvstalý Pán je našou nádejou. (o. Ján Hallon, www.modranka.fara.sk)

 

 Homília na Veľký piatok „A“ (Pašie podľa sv. Jána)

• Každá materiálna vec má svoju hodnotu, ktorú dokážeme aj vyčísliť cez peniaze. Sú však veľké umelecké diela o ktorých hovoríme, že majú nevyčísliteľnú hodnotu. Napr. Michelangelova Pieta, Posledná večera alebo Mona Lisa od Leonarda da Vinciho, či nádherné chrámy – Chrám sv. Petra v Ríme, Chrám Matky Božej v Paríži, Kolínsky dóm a pod.
• Takto pre nás kresťanov má nevyčísliteľnú hodnotu Ježišova smrť na kríži. To nebola iba hrdinská smrť za nejaký ideál, obetovaná za vlasť, alebo za vznešenú myšlienku – ako to môžeme sledovať u veľkých vojvodcov alebo hrdinov národov. Ježišova smrť na kríži bola vykupiteľská smrť, ktorou Ježiš Kristus vykúpil celé ľudské pokolenie z hriechu a večnej smrti. Sv. Ján nám to pripomína v Evanjeliu v 3. kapitole: “Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16)

• V pašiách, v správe o umučení a smrti Pána Ježiša, od očitého svedka, apoštola Jána, sme čítali o tom čo všetko musel Ježiš podstúpiť z lásky k nám. Historici hovoria, že ukrižovanie u Rimanov bolo najkrutejším trestom. Bolo určené iba pre tých, čo neboli občanmi Ríma – pre otrokov, vojnových zajatcov a najhorších kriminálnikov. Malo byť výstrahou pre druhých. Bolo spojené s krutým bičovaním, bolo verejné, spojené s veľkým utrpením a postupným zomieraním na kríži.  K tomu je potrebné pridať psychické  utrpenie nespravodlivé odsúdenie,  výsmech zo strany reprezentantov židovského národa a okolostojacich ľudí, zrada zo strany svojich učeníkov, pohľad na svoju trpiacu matku, až po pocit celkovej opustenosti, keď Ježiš volá na svojho Otca: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

• Keď sa pozrieme na Kristov kríž tak vidíme, že všetko to fyzické i psychické utrpenie prijal z lásky ku každému z nás. Ježiš zomrel za každého. Nie iba za všetkých. Ale konkrétne za mňa, za teba. Ježiš nás miluje osobnou láskou. Záleží mu na každom, ako keby bol sám na svete. A preto keď toľko vytrpel pre nás, je s nami v každom našom utrpení, či fyzickom alebo psychickom, v  každej ťažkej situácii. Ježiš Kristus, podobne ako my prežíval bolesť, strach, úzkosť, opustenosť. A tým vykúpil aj našu bolesť, náš pocit strachu, úzkosti, opustenosti. V 2. čítaní od sv. apoštola Pavla z listu Hebrejom sme čítali: „Veď nemáme veľkňaza (Ježiša Krista), ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami. Veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Heb 4, 14-16)
• Preto dnešný deň, keď si sprítomňujeme Ježišovu smrť na kríži odovzdajme na jeho kríž aj všetky naše kríže, zvlášť strach z koronavírusu, strach z ochorenia, zo smrti, neistotu z budúcnosti, všetky materiálne straty. Ježiš zomrel za nás, on nás vykúpil, preto sa môžeme na neho celkom spoľahnúť. Predstavme si, že Ježiš nás teraz objíma zo svojho kríža, berie na ramená všetky naše kríže, každú bolesť, strach, neistotu, úzkosť. A hovorí nám. Hovorí ti osobne. Neboj sa. Nemaj strach. Ja som za teba zomrel. Vykúpil som ťa. Si môj brat, moja sestra. Amen. (o. Ján Hallon, www.modranka.fara.sk)

 

Homília na 5. pôstnu nedeľu “A”  ( Evanjelium: Jn 11, 1 – 45)              

• Posledné 3 nedele nám evanjelium ukazuje ľudí, ktorí majú nedostatok, niečo im chýba. Najskôr to bola žena, Samaritánka, ktorá mala smäd. Išla k studni nabrať si vodu. Ježiš jej ponúka inú vodu, živú vodu a tou je Boží život. Minulú nedeľu išlo o muža, ktorý bol od narodenia slepý. Ježiš ho uzdravuje a ponúka mu okrem fyzického zraku aj nový duchovný zrak. Dnes sme do tretice čítali o Lazárovi z Betsaidy, ktorý zomrel. Bol pochovaný v hrobe už 4 dni. Ježiš ho vzkriesil k fyzickému životu, ale chce týmto znamením poukázať na svoje zmŕtvychvstanie a večný život. Všimnime si tri momenty z tohto evanjelia.

• Smútok príbuzných nad smrťou Lazára. U židov bol zvyk pochovať zosnulého ešte v ten deň. Preto, keď Pán Ježiš prichádza, Lazár je už v hrobe. Pokiaľ zosnulého nepochovali, najbližší príbuzní svoj žiaľ vyjadrovali tak, že nič nejedli, ani nepili. Na znak smútku si roztrhli šaty. Po uložení do hrobu nasledovala hostina útechy, podobne, ako je u nás zaužívaný kar.  Pre najbližších príbuzných platila zásada, že prvých sedem dní po pohrebe (toto obdobie sa nazýva šiva) nemali vôbec vychádzať z domu, ani pracovať a mali  sedieť na zemi alebo na nízkych stoličkách, stále v tom istom oblečení. Do tohto obdobia najväčšieho smútku za zosnulým Lazárom prichádza Ježiš. – Keď sa prenesieme do krajín zasiahnutých pandémiou koronavírusu (zvlášť Taliansko a Španielsko) denne 100-ky ľudí zomierajú celkom opustení. Nie je možné sa s nimi rozlúčiť, ani byť prítomný na ich pohrebe. Vznikla jedna nádherná duchovná iniciatíva, adoptovať si denne zomierajúceho a pomodliť sa za neho korunku B. milosrdenstva.

• Keď prišiel Ježiš k hrobu, píše evanjelista, že Ježiš zaslzil. Ježiš zaplakal, prejavil svoj súcit nad bolesťou druhých. Tak môžeme pozorovať Ježiša, ako má súcit s trpiacimi, chorými, posadnutými, chudobnými. Utrpenie druhých sa ho silne dotýkalo. Radoval sa s radujúcimi a plakal s plačúcimi. Boh je s nami v tom, čo prežívame a cez našu bolesť nám pomáha hľadať riešenie. – Boh je medzi nami  prítomní aj počas pandémie. Sv. Otec František zdôraznil túto skutočnosti pri piatkovej modlitbe a požehnaní pre celý svet Urbi et Orbi: „V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko.   Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!” Možno Ježišov plač pri hrobe nebol len plač súcitu nad Lazárom a jeho príbuznými, ale aj plač nad nami, nad ľuďmi, ktorí sa hriechom vzďaľujú od Boha a žijú tak, akoby Boh nebol.

• Boh nám vždy ponúka riešenie, dáva východisko. V dnešnom evanjeliu hovorí nám o večnom živote. Človek sa niekedy správa tak, ako by  mal byť jeho pozemský život, jeho pohodlie, úspech, konečným cieľom života. Ale Ježiš nám dnes pripomína slová: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa neumrie naveky.“ – Vráťme sa ešte raz k myšlienkam z homílie Sv. Otca, ktorá odznela v piatok. „Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). Voláš nás, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo je dôležité a nie čo je len do času, rozoznať, čo je prvoradé, čo nie. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým… naše životy dnes udržiavajú bežní ľudia  na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkoch novín a časopisov, sú to: lekári, zdravotné sestry, predavači, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám.

• Skúsme sa zamyslieť, čo nám chce povedať Boh, kým je ešte čas. Čo nám chce  povedať Boh cez situáciu, keď nemôžeme ísť voľne von, keď nemáme možnosť byť osobne na sv. omši, prijať Eucharistiu, alebo slovo rozhrešenia, keď budeme Veľkú noc prežívať iba prostredníctvom masmédií. Je to skutočný pôst. Možno nám chce povedať, aby sme si našli viac času na svojho Stvoriteľa. Aby sme sa zamysleli nad svojím životom, nad hodnotami, ktoré sú pre nás prvoradé. Aby sme boli viac spolu v našej rodine, aby sme si uvedomili, aký sme dôležitý jeden pre druhého, ako sa navzájom potrebujeme. Aby  sme viac mysleli na druhých, zatelefonovali si navzájom, pomohli tam, kde je to potrebné, kde sa stali v minulosti nedorozumenia, aby sme sa  navzájom sa zmierili.

• Prosme dnes Ježiša Krista, ktorý vzkriesil Lazára, aby aj nás vzkriesil k novému životu. (o. Ján Hallon, www.modranka.fara.sk)

Homília pápeža Františka pri požehnaní Urbi et Orbi z 27. 03. 2020 (Evanjelium: Mk 4, 35-41)

„Keď sa zvečerilo“ (Mk 4, 35). Tak sa začína evanjelium, ktoré sme práve počuli. Už cez niekoľko týždňov sa zdá, že zostúpila noc. Husté temnoty zahalili naše námestia, cesty a mestá; zmocnili sa našich životov a naplnili všetko ohlušujúcim tichom a ničivou prázdnotou, ktorá paralyzuje chod všetkých vecí. Cítiť to vo vzduchu, vidíme to v gestách, hovoria to naše pohľady. Ocitli sme sa tu ustráchaní a stratení. Ako učeníci v evanjeliu, aj nás strhla nečakaná zlovestná víchrica. Uvedomili sme si, že sa nachádzame na tej istej loďke, všetci krehkí a dezorientovaní, no na druhej strane aj dôležití a nevyhnutní; všetci povolaní veslovať spoločne, všetci odkázaní navzájom sa posilňovať. Na tejto loďke… sme všetci. Ako učeníci, ktorí hovoria jedným hlasom a ustráchane volajú „Sme stratení, hynieme!“ (v. 38), aj my sme si uvedomili, že nemôžeme ísť každý svojou cestou, ale iba spoločne.

Je ľahké nájsť sa v tomto evanjeliovom rozprávaní. Čo je aj pre nás ťažké, je pochopiť Ježišovo správanie. Kým učeníci sú pochopiteľne vystrašení a bezradní, on je na poduške v zadnej časti lode, ktorá sa potápa ako prvá. A čo robí? Napriek rozruchu pokojne spí, v dôvere odovzdaný Otcovi – a je to jediný raz, keď Ježiša vidíme v evanjeliách spať. Keď ho potom zobudia a on upokojí vietor a vlny, na učeníkov sa obracia vyčítavým tónom: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (v. 40).

Snažme sa pochopiť ho. V čom spočíva nedostatok viery učeníkov, ktorá je v protiklade s Ježišovou dôverou? Neprestali veriť v neho, veď preto ho budia. Ale pozrime, ako sa naňho obracajú: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (v. 38). Nedbáš: myslia si, že Ježiš sa o nich nezaujíma, že sa o nich nestará. Medzi nami, v našich rodinách jednou z vecí, ktorá nám veľmi ťažko padne je počuť ako nám niekto povie: „Nezáleží ti na mne?!”. Sú to slová, ktoré rania a v srdci sa rozpúta búrka. Isto bodli aj Ježiša. Veď nikomu tak na nás nezáleží, ako práve jemu. Vskutku, len čo sa naňho obrátia, zachraňuje svojich bezradných učeníkov.

Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť” a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž; a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!”

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pane, obraciaš sa na nás s výzvou, výzvou po viere. Čo nie je len veriť, že jestvuješ, ale prísť k tebe a s dôverou sa ti odovzdať. Cez túto pôstnu dobu zaznieva tvoja naliehavá výzva: „Zmeňte sa!”, „Obráťte sa ku mne celým svojím srdcom” (Joel 2, 12). Voláš nás, aby sme prijali tento čas skúšky ako čas rozhodnutia sa. Nie je to čas tvojho súdu, ale nášho súdu: čas vybrať si, čo stojí za to a čo sa pomíňa, rozoznať, čo je nevyhnutné od toho, čo nie je. Je to čas presmerovať náš život k tebe, Pane, a k druhým. A môžeme pritom pozerať na toľkých našich spolupútnikov, ktorí zareagovali v čase strachu a darovali svoj život. Je to účinná sila Ducha rozliata a stvárnená do rôznych podôb sebadarovania. Je to život Ducha, ktorý je schopný zachrániť, oceniť a ukázať, ako naše životy udržiavajú bežní ľudia – na ktorých sa obyčajne zabúda – ktorí sa neobjavujú na titulkách novín a časopisov ani na veľkých pódiách posledného show, ale bezpochybne práve oni dnes píšu rozhodujúce udalosti našich osudov: lekári, zdravotné sestry, zamestnanci supermarketov, upratovačky, opatrovateľky, prepravcovia, poriadkové služby, dobrovoľníci, kňazi, rehoľné sestry a toľkí iní, ktorí pochopili, že nikto sa nezachráni sám. Zoči-voči utrpeniam, kde sa meria opravdivý rozvoj našich národov, objavujeme a zakúšame Ježišovu veľkňazskú modlitbu „aby všetci boli jedno“ (porov. Jn 17, 21). Koľkí ľudia každý deň prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, matky, starí rodičia či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou prispôsobením svojich zvykov, povznášať zrak a podnecovať modlitbu. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých. Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Počiatkom viery je uvedomiť si, že potrebujeme spásu, záchranu. Nevystačíme si sami, sami sa topíme: potrebujeme Pána ako dávni námorníci potrebovali hviezdy. Pozvime Ježiša do lodiek nášho života. Zverme mu naše strachy, aby ich on premohol. Tak ako učeníci, aj my zakúsime, že s ním na palube sa nejde ku dnu. Pretože toto je Božia sila: obrátiť na dobro všetko, čo sa nám prihodí, aj keď sú to zlé veci. On utišuje naše búrky, pretože s Bohom život nikdy nezomiera.

Pán nás oslovuje a uprostred našej búrky nás pozýva prebudiť a aktivovať solidaritu a nádej, schopné dať istotu, oporu a zmysel týmto hodinám, v ktorých sa zdá, že všetko sa potápa. Pán sa prebúdza, aby prebudil a oživil našu veľkonočnú vieru. Máme predsa kotvu: v jeho kríži sme boli zachránení. Máme kormidlo: v jeho kríži sme boli vykúpení. Máme nádej: v jeho kríži sme boli uzdravení a objatí, aby nás nikto a nič neodlúčilo od jeho vykupiteľskej lásky. Uprostred izolácie, v ktorej trpíme nedostatkom citových prejavov a stretnutí a zakúšame ako nám chýbajú toľké veci, vypočujme si ešte raz zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami! Pán nás zo svojho kríža vyzýva, aby sme našli život, ktorý na nás čaká, vnímali tých, ktorí sa na nás obracajú, aby sme posilňovali milosť, ktorá v nás prebýva, uvedomovali si ju a motivovali sa ňou. Neuhasme ten tlejúci knôt (porov. Iz 42, 3), ktorý nikdy neochorie, a umožnime mu znova zapáliť nádej.

Objať jeho kríž znamená nájsť odvahu objať všetky protivenstvá terajšej doby, zanechať na chvíľu náš zhon po všemohúcnosti a vlastníctve, aby sme dali priestor tvorivosti, ktorú je schopný vzbudiť iba Duch Svätý. Znamená to nájsť odvahu otvárať priestory, kde sa všetci budú môcť cítiť ako povolaní a umožniť nové formy pohostinnosti, bratstva a solidarity. V jeho kríži sme boli spasení, aby sme prijali nádej a umožnili, aby ona posilňovala a udržiavala všetky možné spôsoby a cesty, ktoré nám môžu napomôcť chrániť sa a chrániť druhých. Objímme Pána, aby sme objali nádej: toto je sila viery, ktorá oslobodzuje od strachu a vlieva nádej.

„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Drahí bratia a sestry, z tohto miesta, ktoré nám pripomína skalopevnú vieru Petra, v dnešný večer by som vás všetkých chcel zveriť Pánovi na príhovor jeho Matky, spásy svojho ľudu, morskej hviezdy v tejto búrke. Z tejto kolonády, ktorá objíma Rím a celý svet nech zostúpi na vás ako objatie útechy Božie požehnanie. Pane, požehnaj svet, daj zdravie telám a posilu srdciam. Žiadaš nás, aby sme sa nebáli. Ale naša viera je slabá a my sme bojazliví. Avšak ty, Pane, nenechaj nás napospas búrke. Zopakuj aj nám: „Vy sa nebojte!“ (Mt 28, 5). A my, spolu s Petrom „na teba zložíme všetky naše starosti, lebo ty sa o nás staráš“ (porov. 1 Pt 5, 7). (Radio Vatikan)

 

Homília zo štvrtku 4. pôstneho týždňa (Čítania:  Ex 32, 7-14 , Jn 5, 31-47)          

• Dnešným pôstnym dňom nás sprevádza Mojžiš. Podľa židovského zákona na potvrdenie pravdy boli potrební dvaja svedkovia. Pán Ježiš si berie Mojžiša za svedka spolu so svojim Otcom.  “… keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako uveríte mojim slovám?!“

• Kto bol Mojžiš? Bol to vodca izraelského národa. Na Boží pokyn vyviedol Izraelitov z Egyptského otroctva. Keby sme ho chceli charakterizovať jednou vetou, môžeme povedať: Mojžiš bol veľký pred ľuďmi, ale malý pred Bohom. Mojžiš sa odvážne postavil pred faraóna a žiada aby prepustil Izraelitov, postavil sa na čelo národa, vedie národ do zasľúbenej zeme, znáša vrtochy ľudí, kedy nariekajú, že nemajú čo jesť, nemajú čo piť, keď sa odvrátia od pravého Boha a vyrobia si zlaté tela, ktorému sa klaňajú.

• Mojžiš je malý pred Bohom. Uznáva Boha za zvrchovaného Pána. Dáva Bohu miesto, ktoré mu patrí. Uvedomuje si, že všetko je dar od Boha. Stojí v pokore srdca pred Pánom.  Je to dôležitý postoj. Tento postoj môžeme pozorovať v 1. čítaní z knihy Exodus. Izraeliti sa vzdialili od Boha, spáchali hriech, za ktorý si zaslúžili od Boha spravodlivý trest. Mojžiš sa postavil pred Boha a prosí za národ: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny? Nech, prosím, nepovedia Egypťania: ‚Podvodne ich vyviedol, aby ich pozabíjal na horách a vyničil zo zemského povrchu.‘ (Pane)  Nech utíchne tvoj hnev a odpusť zločin svojho ľudu!” Boh vypočul túto Mojžišovu modlitbu.

• Na začiatku pôstneho obdobia sme boli vyzvaní, aby sme pôstne obdobie prežívali tromi spôsobmi – v modlitbe, pôste a skutkami lásky. Na  Popolcovú stredu sme počuli v evanjeliu tieto slová: “Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.” ( Mt 6, 6)  Vtedy sme ešte netušili, že v tomto roku tieto slová budú platiť doslovne. Kvôli pandémii  koronavírusu nemôžeme ísť na svätú omšu do Božieho chrámu, nemôžeme sa stretať na pobožnosti krížovej cesty ani na modlitbových spoločenstvách. Ale môžeme spraviť to, čo hovorí Božie slovo: „Vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi…“   Využime tento čas, ktorý nám dáva Boh na modlitbu. Potrebujeme Božiu posilu pre seba aj pre druhých. Ako veriaci v Krista máme  v týchto dňoch vyprosovať v modlitbe pre celú spoločnosť Božiu pomoc a ochranu. 

• Cez modlitbu nás Boh zbavuje strachu. Strach je veľmi častou emóciou, v ťažkých situáciách každý človek prežíva strach. Je tomu aj teraz. Čo bude ďalej? Neochoriem aj ja? Čo bude s mojou rodinou? Ako ju uživím? A tak by sme mohli pokračovať ďalej. Aj Mojžiš mal strach. Pýta sa Boha, kto som ja, aby som išiel k faraónovi? Boh mu odpovedá: “Ja budem s tebou!” Izraeliti sa ma budú pýtať, kto ťa posiela? Povieš im: „Ja som, ktorý som. Ja som ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky.“ Keď Boh povoláva proroka Jeremiáša, hovorí mu: „Neboj sa ich, veď ja som s tebou…“ (Jer 1, 8) Anjel Gabriel prichádza k Panne Márii so slovami: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha.“ (Lk 1, 30) Ježiš povzbudzuje učeníkov: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa !“ (Mk 6, 49-50),

• Mojžiš sa modlí k Bohu za svoj národ. Modlime sa aj my vytrvale k Bohu v našom súžení.  Modlime sa s vierou, že nás Boh počuje a že nám chce pomôcť. Sv. Ján Pavol II. povedal: “Modlitba nie je nikdy stratený čas.” a pápež František pri jednej príležitosti povedal: “Modlitba robí zázraky. Neveríte? Presvedčte!” (o. Ján Hallon, www.abu.sk, 26.3.2020)

 

Homília z 19. marca na slávnosť sv. Jozefa (Evanjelium: Mt 1, 16-24) 

• Svätému Jozefovi dávame rozličné prívlastky, ktoré charakterizujú jeho osobu. Máme ich zachytené v litániach. Sv. Jozefa nazýva napr. mužom spravodlivým, čistým, múdrym i poslušným. Jedna z charakteristík sv. Jozefa je, že bol mužom viery, veľkej dôvery v Boha.
• V dnešnom evanjeliu sme čítali, že keď sa Jozef dozvedá o tom, že jeho manželka Mária je v požehnanom stave, bez toho aby mali manželské stretnutie, chce ju potajomky prepustiť. Keď o tom uvažoval, zjavil sa mu Pánov anjel a povedal: „Jozef, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Mt 1, 21) Bola to hraničná situácia, kedy Jozef ľudsky nevedel ako ďalej. Vieme, že potom nasledovala ďalšia hraničná situácia, keď musel s Máriou a s malým Ježiškom utekať do Egypta.
• Pápež svätý Ján Pavol II. o tejto udalosti napísal v apoštolskom povzbudení venovanom  osobe sv. Jozefa Redemptoris custos (Ochranca Vykupiteľa) nasledovné slová: „Podobne ako Mária, aj Jozef bol vo svojom živote – ktorý bol putovaním vo viere – až do konca verný Božiemu volaniu. Zatiaľ čo Máriin život bol napĺňaním toho prvého fiat (nech sa mi stane podľa tvojho slova), vysloveného pri zvestovaní, Jozef vo chvíli svojho vlastného „zvestovania“ nepovedal nič. Namiesto toho jednoducho „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24).

• Typický problém dnešnej doby je, že sme sa vzdialili Boha. Tým, že ľudia žijú v materiálnom dostatku, často krát si myslia, že si vystačia sami. Dokonca sa tým ešte niekedy aj chvália. V predvolebnom období z verejných médií sa propagovali myšlienky ako napr. „Bol som katolík, teraz som ateista.“ „Veril som v Boha, teraz už neverím. Boh neexistuje. Po smrti nie je nič.“ Približne pre 15 – timi rokmi Brnenská tlačová misia uviedla správu, že v niektorých krajinách Európy (uvádza sa Anglicko, Španielsko, Taliansko) bola ateistická reklamná kampaň. Na dopravných prostriedkoch umiestnili napr. takýto nápis: „Boh pravdepodobne neexistuje. Nerob si žiadne starosti a užívaj si život.“ V talianskom Janove bol dokonca slogan: „Zlá správa: Boh neexistuje. Dobrá správa: Nepotrebuješ ho.“ Skúsme sa nad tým chvíľku zamyslieť. Je to naozaj pravda, že nepotrebujeme Boha? Je to pravda, že si vystačíme sami?

• Bratia a sestry, pre nás je dôležité, aby sme aj v tejto komplikovanej situácii, keď sa vo svete a aj v našej krajine šíri pandémia koronavírusu, po vzore sv. Jozefa dôverovali Bohu. Znalci hebrejského jazyka hovoria, že slovo viera, keď si ho preložíme, má asi takýto význam: veriť znamená oprieť sa, spoľahnúť sa, skalopevne byť presvedčený, prilipnúť svojím srdcom k niečomu, urobiť niečo najvyšším zmyslom života. Pre nás viera v Boha je istotou za každých okolností života!

• V minulom storočí nám Boh cez súkromné zjavenia rehoľnej sestre, dnes už svätej Fastýne Kovalskej, priblížil svoje nekonečné milosrdenstvo. Z týchto zjavení pochádzajú nové formy úcty Božieho milosrdenstva. Jednou z foriem je úcta Obrazu Milosrdného Ježiša, ktorému z prebodnutého Srdca vychádzajú dva lúče predstavujúce Božie milosti. Na spodnej časti obrazu je nápis: „Ježišu, dôverujem Ti!“ Obraz Milosrdného Ježiša máme mnohí zavesený vo svojich príbytkoch. Často sa utiekajme k Ježišovi a volajme: „Ježišu, dôverujem Ti!“

• Sv. Jozef vo svojom živote zakúsil hraničné situácie. Vždy sa s dôverou spoľahol na Božiu pomoc. Aj my, po vzore Ježišovho pestúna, s dôverou v Božiu pomoc, prekonávajme všetky ťažké situácie nášho života. (o. Ján Hallon, www.abu.sk)